Ako sa zmenil festival od svojich začiatkov?
Mal úplne inú podobu. V tom čase, keď sme začínali, trval zhruba týždeň. Každý deň bola nejaká akcia, bolo ich tak 7 – 8 a konali sa na rôznych miestach. V mestskom divadle, v krajskej knižnici, v Nadácii 21. storočia, v našom kníhkupectve, ktoré vtedy sídlilo na Bottovej ulici. Približne v rokoch 2013 – 2014, keď festival viedol Ján Ničík, sme sa rozhodovali, že treba niektoré veci zmeniť, ak chceme, aby toto podujatie aj naďalej dávalo zmysel. Preto sme založili občianske združenie, a keďže je to nezisková akcia, začali sme žiadať niektoré inštitúcie o finančnú podporu.
Financie na zabezpečenie ŽLF máte z Fondu na podporu umenia?
Áno. Teraz je to tak, že o dva týždne máme podať projekt na budúci ročník. Fond na podporu umenia ho vyhodnotí a v prípade, že získame dostatok financií, tak sa na jar pustíme do organizácie konkrétneho ročníka festivalu. Uchádzame sa aj o podporu z grantového systému mesta Žilina a ako občianske združenie robíme kampaň na 2 % z daní. Výsledkom je teda nejaký finančný rozpočet a na základe neho sa rozhodujeme, ktorých hostí môžeme zavolať napríklad aj zo zahraničia.
Zahájenie 20. ročníka festivalu v Novej synagóge.
Ako prebieha organizácia jednotlivých ročníkov?
Po schválení grantu začne naša dramaturgička Ivana Krekáňová pripravovať program, ktorý následne konzultuje s dramaturgickou radou. Tú tvoríme ja, Marek Adamov, Juraj Koudela z vydavateľstva Absynt, Pavol Labuda, Katarína Labudová, Peter Dlhopolček – grafik, a Mária Eliášová z Novej synagógy. Plus si pozývame rôznych ľudí, o ktorých si myslíme, že by mohli konkrétnemu ročníku priniesť niečo výnimočné. Kreuje sa program, vytvára sa vizuál a to celé trvá približne 4 mesiace. Následne oslovujeme konkrétnych ľudí, ktorých chceme mať ako hostí na festivale, prípadne organizácie, čo nás s týmito ľuďmi skontaktujú. Spolupracujeme s kultúrnymi inštitúciami iných štátov, takým je napríklad Goetheho inštitút, prezentujúci nemeckú literatúru, a Portuglaský inštitút, ten zas vydáva portugalských autorov a zároveň nám vie sprostredkovať stretnutie s nimi. Našimi partnermi sú aj vydavateľstvá ako Absynt či Denník N.
Stane sa občas, že niekto pozvanie na festival odmietne?
Samozrejme, je to bežná vec. Niektorí ľudia už majú iné plány, niektorí majú problém potvrdiť nám účasť pol roka dopredu. My sa ale snažíme spustiť cez sociálne siete propagačnú kampaň programu v dostatočnom predstihu a čo najširšiemu okruhu ľudí, aby na festival prišli.
Každý ročník Žilinského literárneho festivalu má svoju nosnú tému. Tento rok však nebola celkom vyhranená.
Tento rok bola témou rôznorodosť. To znamená rôzne druhy a tváre literatúry, ktoré môžeme stretnúť na pultoch kníhkupectiev. Preto sme mali ako hostí rôznych ľudí, ktorí aj rôzne uchopujú literatúru. Mali sme tu historikov, sociálneho antropológa, manželov Houdekovcov, tí napísali knihu o sebaobrane, ilustrátorky detských kníh aj architektov.
Je ťažké zhodnúť sa na téme jednotlivých ročníkov?
Nie je to až taký problém. Téma býva stanovená celkom všeobecne, a tak nám vzniká veľký okruh a veľa možností, ako ju chápať. Nie je to tak, že si zadáme tému a podľa toho hľadáme autorov, v ktorých tvorbe sa objavuje.
Ľudia, ktorí radi čítajú a rovnako aj spisovatelia, sú veľmi často introverti. Je to poznať na atmosfére festivalu, že ho navštevujú práve takéto typy?
Áno, je to veľmi poznať. Vzniká tu príjemná atmosféra, máme priestory, kde vás nikto neruší a vy si môžete čítať alebo pozerať si knižku. Debaty sú vedené v pokojnom duchu, nie je to žiadna šou, ale skôr intelektuálna debata hosťa, autora a moderátora, prípadne je tu ešte tlmočník. Spisovatelia u nás ostávajú niekoľko dní, takisto prekladatelia a vydavatelia, takže sa s nimi môžete v priebehu celého festivalu stretnúť a porozprávať sa pri káve v priestoroch, kde sa podujatie koná, čo je výnimočná príležitosť.
Povaha čítania je v tom, že to nie je masová činnosť a nám sa darí vytvárať prostredie príjemné práve pre introvertov.
Je niečo, čo ste zachovali od prvého ročníka ŽLF, a viete, že by to tak malo ostať aj do tých ďalších?
Zachovala sa podstata. Dávať dokopy tie najzaujímavejšie literárne osobnosti, spisovateľov a čitateľov. Či to bude sedemdňový, dvestodňový alebo trojdňový intenzívny festival, je jedno, ale spájať ľudí, pre ktorých je literatúra niečím výnimočným, to je to, čo robíme a chceme robiť aj v budúcnosti. Aj keď pozývame nejakú kapelu, muzikantov, je to preto, lebo sú určitým spôsobom spojení s literatúrou, ako bol v poslednom ročníku František Báleš a jeho Básne múzické. Tiež divadlo, ktoré vystupovalo, zdramatizovalo poviedky Daniela Majlinga a ten bol hosťom tohto ročníka.
Čitateľské publikum.
Mali ste vždy aj detský program?
Mávali sme ho, ale rozkúskovaný. Festivalová sobota nám naň dáva ideálny priestor, pretože deti potrebujete osloviť vtedy, keď majú rodičia čas. Naši hostia, napríklad ilustrátorky detských kníh, robia workshopy pre deti, kde ich zároveň aj vzdelávajú.
Boli ste ako dieťa klasický knihomoľ? Spomínate si na obľúbené knihy z detstva?
Mám veľa takýchto spomienok, pretože som bol knihomoľ. Bol som pečený-varený v Mestskej knižnici na Vlčincoch. Mal som rád dobrodružstvá Vikinga Vickeho a príbehy o Muminovcoch od Tove Janssonovej. Staré vydania týchto kníh som si aj ako dospelý kúpil v antikvariáte.
Ako sa z vás stal kníhkupec?
Kedysi som veľmi často chodil do kníhkupectva Óm, to založil Peter Ničík a bol akoby praotcom tohto nášho. Všetky peniaze som míňal na knižky. Po strednej škole som sa rozhodol, že na vysokú študovať nepôjdem a chcem pracovať v kníhkupectve. Trvalo to však nejaký čas, pretože som musel absolvovať aj základnú vojenskú službu. Potom som sa teda zamestnal v kníhkupectve, ktoré sa časom zmenilo na Artforum. V roku 2014 sme dostali od majiteľa Vladimíra Michala ponuku, že sa spolu s mojimi kolegami Jánom Ničíkom a Pavlom Stillerom môžeme stať majiteľmi žilinského Artfora. Fungujeme približne ako franšíza, sme stále priatelia a spolupracujeme aj s pôvodným Artforom, ktoré má predajne v Bratislave, Pezinku, Banskej Bystrici, Prešove, Rožňave a Košiciach.
Čo máte na svojom povolaní najradšej?
Najskôr to bola láska ku knihám. Páči sa mi sloboda pri práci s literatúrou a je to aj pomerne tvorivá činnosť. My máme v predajni aj kaviareň, čo je spestrenie, svet kávy je veľmi zaujímavý. Mám rád prácu s ľuďmi, práve teraz sem vošlo päť mladých ľudí so zápisníkmi a niečo hľadajú, asi majú úlohu. A tieto momenty sú úplne super.
Menil sa váš čitateľský vkus počas toho, ako pracujete s knihami?
Samozrejme. Keď sa dlhodobo niečím zaoberáte, kultivujete si názor. Tak sa môže stať, že to, čo je pre verejnosť populárne, v tomto prípade knihy, pre mňa a celkovo nás v kníhkupectve nie je úplne najlepšie.
Dá sa vyhodnotiť, akú literatúru u vás ľudia najčastejšie kupujú?
Nedá, lebo veľmi veľa čitateľov má záujem o literatúru faktu. Mnohých zaujíma náročnejšia beletria a tiež deti si rady kupujú knihy. Máme vytvorený priestor, kde deti privítame a môžu tu stráviť čas aj spolu s rodičmi.
Po akých knihách ľudia siahajú pred Vianocami?
Veľmi dobre sa predávajú knihy od regionálnych autorov alebo inštitúcií. Cez Vianoce sa ale celkovo predáva niekoľkonásobne viac kníh ako počas zvyšku roka.
Máte stálych zákazníkov, ktorí k vám chodili napríklad ako tínedžeri, a teraz sú už dospelí a vy vidíte, ako sa „čitateľsky vyvíjajú“?
Máme to takto. Mnohí študenti, ktorí u nás začínajú pracovať, k nám chodili ako deti so svojimi rodičmi. Je to aj tým, že sme na trhu už takmer tridsať rokov. Pre mňa sú pekné obdobia, keď sa počas všeobecných prázdnin vracajú naši „štamgasti“ zo zahraničia do Žiliny navštíviť svojich príbuzných. Zastavia sa u nás, mnohí sú naši kamaráti a známi, porozprávame sa o tom, čo sa udialo za pol roka, prípadne za rok.
Ako by sa dala zatraktívniť literatúra pre človeka, ktorý vôbec nečíta? Čo by ste mu odporúčali?
To je veľmi náročné. Kniha nemá tú moc pohltiť a zmeniť dušu, názor človeka, ktorý nečíta. Treba však hľadať oblasť, aká človeka zaujíma a podľa toho mu odporúčať knihu. Film je médium nenáročné na prijímateľa. Niekedy nemusíte nad filmom ani premýšľať, pretože všetko dostanete už vizuálne spracované. V knihách sú ale skryté veci, ktoré si musíte v hlave spojiť či predstaviť si ich. Pre mnohých ľudí je čítanie ako práca, ktorú nechcú robiť. Chcú si iba oddýchnuť a nerozmýšľať.
Ľubomír Feldek a Lida Mlichová pri slávnostnom otvorení festivalu v roku 2012, keď ešte kníhkupectvo sídlilo na Bottovej ulici.
Myslíte si, že sa v každom dieťati dá vybudovať vzťah ku knihám? Niektoré matky hovoria, že ich deti knihy nezaujímajú.
Podľa mňa je skôr otázka, či knihy zaujímajú tie matky. To je kľúčové. Dieťa nebude milovať knihy, keď u vás žiadnu nevidelo. Vidíme, či človek má alebo nemá záujem o literatúru, na deťoch je vidno, či sú zvyknuté počúvať, keď sa im čítajú knihy. Sú aj také, ktoré chcú iba farebné knižky s nálepkami. To je v poriadku, ale z týchto detí následne rastú deti, čo nečítajú povinné čítanie v škole.
Chodia študenti na povinnú literatúru aj do kníhkupectva, nielen do knižnice?
Pre niekoho je to pohodlnejšie, niekto je rád, keď mu v rámci povinného čítania poradíme, a my sme zase radi, že sa porozprávame. Aj dnes sem prišiel chlapec, ktorý si objednal kapučíno a čítal Živý bič od Mila Urbana.
VIZITKA:
Vek: 49
Rodina: Veľká – super manželka a štyri krásne a múdre deti
Najlepší relax je: Kniha
Práve mám rozčítanú knihu: Postsedliaci od Juraja Buzalku, Letný dom, neskôr od Judith Herman a Avilion od Roberta Holdstocka
Môj obľúbený film, hudba – kapela, spisovateľ – kniha: veľa hudby, veľa kníh a film Big Lebowski
Obľúbené miesto v Žiline: Nová synagóga, Stanica Záriečie, Beervana a krásne hory okolo.
Na ľuďoch si cením: úprimnosť
