Koncom minulého roka mali dôvod na oslavu Rozsutčiari. Ich folklórny súbor funguje už krásnych päťdesiat rokov. Patrične toto jubileum oslávili. História FS Rozsutec sa začala písať v roku 1965. Jeho zakladateľom bol Miroslav Vallo, bývalý tanečník SĽUK-u. Rozsutčiari sa stretávali v Dome odborov v Žiline aj v Bytčici, neskôr na dlhý čas v pavilóne na Hlinách a nakoniec v dnešných priestoroch Mestského divadla v Žiline. Zo spomienok na súbor sa dozviete viac od jeho členov v spoločnom rozhovore.
Koľko vedúcich súboru sa vo FS za 50 rokov vystriedalo?
Júlia Marcinová: Bolo ich šesť. Desať rokov viedol súbor jeho zakladateľ Miroslav Vallo (1965 - 1975), po ňom František Gažo (1975 - 1989) – obaja z Terchovej.
Tibor Mahút prebral dočasne vedenie v súbore (1989 1990) a po ňom najdlhšiu etapu vo vedení súboru prebrala Oľga Baránková (1990 - 2011). Po nej na krátku dobu viedol súbor tanečník Miloš Klein (2011 - 2012) a od roku 2012 je organizačným vedúcim Štefan Mucha. Pozíciu umeleckého vedúceho v súčasnosti zastáva Tibor Mahút.
Čo pre vás znamená folklór?
Štefan Mucha: Už od malička som vedel, že tanec a folklór sú mi súdené, a to vďaka starému otcovi Jánovi Muchovi, ktorý bol na východe vychýreným cimbalistom. Narodil som sa teda už do rodiny, ktorá folklórom žila. Samotný folklór je pre mňa rozdávanie radosti iným ľuďom, zachovávanie a zdokonaľovanie toho, čo nám naši predkovia zanechali a posúvanie toho všetkého ďalej našim deťom, dúfajúc, že oni to budú posúvať zas svojim deťom. To je pre mňa folklór.
Ako sa žije život s Rozsutcom?
Patrícia Hanuliaková: S Rozsutcom sa žije veľmi „ťažko“ (úsmev). Súbor, či už vo vedení alebo medzi samotnými členmi, je nabitý mladými ambicióznymi ľuďmi, ktorí napredujú a robia všetko preto, aby boli úspešní, zohratí a spokojní sami so sebou. Nie je to len činnosť, kde človek príde, urobí, čo má a tým to končí. Je to koníček, ktorý mňa a všetkých nás napĺňa po všetkých stránkach a sme s ním zžití. Spoločne trávime dva dni v týždni na tréningu (niekedy aj viac), tvrdo „makáme“ a potom celé leto precestujeme po festivaloch a rôznych akciách. Tam sa spolu bavíme, spievame a tancujeme celú noc až do rána. Je to jednoducho úžasná partia ľudí, dobrých kamarátov a vďaka spoločným chvíľam v sále či na javisku máme na tvári široký úsmev a slzy na krajíčku, keď nám tlieska plné hľadisko nadšených divákov. Je to kolektív, s ktorým každý prekonáva sám seba, dobývame preplnené amfiteátre, zažívame nespočetné množstvo krásnych chvíľ. Spoznávame nových ľudí, zažívame nové lásky, ba aj manželstvá. Vznikajú nerozlučné priateľstvá, ale aj zodpovednosť voči kolektívu, ktorý chce na javisku vydať zo seba maximum. Jednoducho život s Rozsutcom sú roky, na ktoré sa nezabúda a pri každej spomienke je ten krásny hrejivý pocit na hrudi. Je to jedna obrovská folklórna rodina, ktorá si plní svoje sny.
Martin Poláček: Môj život s Rozsutcom bol naozaj dlhoročný, nakoľko som začal v októbri roku 1997. Neuveriteľne rýchlo prešiel celý ten čas. Život so súborom hodnotím veľmi dobre, výborne, výnimočne. Zážitky v podobe tréningov, festivalov, vystúpení domácich aj zahraničných, chát, stanovačiek. Súbor ako taký a všetci členovia sú si v podstate ako rodina, pomáhajú si aj mimo diania súboru, stretávajú sa. Ja osobne čas strávený v súbore nebanujem a verím, že ani nikdy nebudem.
Na akom najkurióznejšom mieste Rozsutec vystupoval?
Peter Brxa: Určite to bola väznica v Poľsku blízko mesta Wlodawa. Doteraz nechápem, ako to, že nás tam pustili. Lebo už len podľa strašidelného vzhľadu budovy aj väzňov to určite nebola väznica pre zlodejíčkov, ale pre ťažkých zločincov. A dostali sme aj väzenskú stravu. Ďalším kurióznym ani nie tak miestom, ale časom bolo vystúpenie pre nemenovanú automobilku v Žiline. Vystúpenie sme mali 1. mája o 5.30 h ráno pred vchodom do budovy továrne. Tancovali sme pre zamestnancov, ktorí nastupovali do práce.
Do akého veku je možné venovať sa tancu/spevu/hraniu v súbore?
Štefan Mucha: V Rozsutci nikdy neboli určené hranice, kedy sa musí kvôli veku odísť. Ako sa kto cíti, tak dlho v súbore pôsobí. Najčastejšie ľudia odchádzali kvôli založeniu si rodiny, ak sa odsťahovali, prípadne kvôli pracovným povinnostiam. Mali sme muzikantov v dôchodkovom veku, v speváckej zložke tiež. Akurát v tanečnej to je väčšinou nižšia veková hranica, ale vždy boli nejakí tanečníci nad 30 rokov. No a občas to zatrhnú manželia či manželky, ktorí nie sú folkloristi a chcú mať partnera pekne doma a nie na vystúpeniach a tréningoch.
Ktoré vystúpenie malo v histórii súboru najväčší úspech?
Peter Brxa: Najväčší úspech mali vždy výročné programy, ktoré sa konajú každých 5 rokov. Ktoré bolo naj, naj? To je predovšetkým subjektívny pocit, takže podľa mňa najväčšie úspechy majú ucelené programové celky, ktorých režisérom je náš vedúci Števo Mucha. Takýmito boli práve posledné dva výročné programy Rezbárov sen (45. výročie v r. 2010) a Ľúbezná krása (50. výročie v r. 2015). Ohlasy od divákov sú neskutočné, oba programy sa niekoľkokrát pre veľký záujem museli reprízovať. Ten druhý sa reprízuje stále, pretože akonáhle ohlásime jeho reprízu, hneď v prvý deň predaja je sála vypredaná. Čo už môže byť väčším úspechom, ako takýto záujem divákov? V hlbokej histórii súboru, ak si dobre pamätám z rozprávania, mala ešte veľký úspech trojpárová a štvorpárová Terchová, ktoré vyhrali vo Východnej ocenenie laureát, keď sa tam ešte konali súťaže vo folklóre. Postavil ich Miroslav Vallo.
Je medzi mladými ľuďmi stále záujem o folklór?
Peter Brxa: Na túto otázku odpovedám vždy veľmi rád, pretože odpoveď na ňu je kladná. Áno, je to neuveriteľné, ale v dobe mobilných telefónov, tabletov a sociálnych sietí sa stále nájde kopa mladých ľudí, ktorí prejavia záujem o folklór. Prejdú tu viacerými fázami. Najskôr s vedomím, že veď „folklór, to zvládnem ľavou zadnou“. Potom príde fáza uvedomenia si: „Tak toto som nečakal, toto určite nezvládnem“. Pokiaľ zostane, nastáva fáza obrovskej driny, odriekania, pokory a snahy dostať sa aspoň po roku na javisko. Keď aj toto vydrží, príde fáza odmeny. Z mladého človeka sa stáva človek s krásnou postavou, so schopnosťou vystúpiť na javisko pred množstvom ľudí, človek ovládajúci svoje telo, človek hrdý na to, že je umelec – folklorista.
Keby sa niekto chcel stať súčasťou Rozsutca, čo musí pre to urobiť?
Štefan Mucha: Každý rok máme konkurz do všetkých zložiek, čiže do speváckej, muzikantskej aj tanečnej.
Veľa detí k nám prichádza z detských súborov ako Lieska, Cipovička, prišli aj z Hajovčeka a z Terchovej. Ale prichádzajú aj z iných súborov a aj takí, ktorým náš folklór učaroval a nikde predtým netancovali. V niektorých prípadoch ani nevedia, že ten talent majú a my im ho pomôžeme rozvíjať. Ak niekto nestihne konkurz, môže prísť aj počas roka. Za každú zložku máme „vedúceho“, ktorý spolu so mnou každého záujemcu trošku prevetrá v jeho talente. Dosť záleží na každom z nich, na tom, akú majú výdrž a odhodlanie. My im dáme možnosti na sebe „zamakať“ a dostať sa na javisko. Stovky členov, ktoré sa v Rozsutci vystriedali, by povedali, že tá drina sa oplatí. Sú to najkrajšie prežité roky mladosti.
Katarína Kvašňovská
Snímka archív FS Rozsutec
