REŠPEKTUJÚ PRIESTOR AKO JEZUITSKÝ
Kapucíni, ktorí dohliadajú na kompletnú rekonštrukciu Sirotára, sú presvedčení, že táto dominanta sem patrí. Podľa predstaveného Tomáša Fuska sa nevylučuje, že obnovujú kostol na znaky inej rehole. „Užívame a rekonštruujeme priestory kostola, ktorý pôvodne patril jezuitom. A stále je to národná kultúrna pamiatka. Snažíme sa o zachovanie čo najviac architektonických prvkov, ktoré tu boli na začiatku. Rešpektujeme celý tento priestor a berieme ho ako jezuitský, a aj keď sme tu, nechceme ho meniť podľa nás. Jezuiti sú rehoľníci ako my, len majú inú charizmu. A my z histórie vieme, že majú znak, ktorý vystihuje ich Spoločnosť Ježišovu,“ hovorí. Tým symbolom je práve slnko, v ktorom má všetko svoj význam – klince Ježišovho utrpenia, IHS ako skratka Ježišovho mena, hviezdy či lúče. „Pre mňa osobne, ako pre kňaza a rehoľníka, to znamená veľa. Je to symbol, ktorý hovorí o Ježišovi Kristovi ako o Spasiteľovi a to je z pohľadu veriaceho veľmi silné. To, že ho vidieť z celého námestia, je ako istá forma apoštolátu - hovorí o Bohu, ktorého chceme zvestovať, v ktorého sme uverili a chceme ho dávať ďalej v našich životoch,“ dodáva brat Tomáš.
PODOBA, AKÚ NEMAL 200 ROKOV
Jezuiti boli v roku 1773 zakázaní pre politické tlaky a pápež ich rehoľu zrušil. Hoci bola neskôr obnovená, do Žiliny sa už jezuiti nevrátili. Kostol sa stal mestským, kláštor bol predaný a do roku 1831 bol majetkom obchodníka s vínom. Potom ho kúpil nitriansky biskup Vurum a keďže zúrilo obdobie cholery a veľa detí ostalo bez rodičov, zriadil v ňom biskupský sirotinec. Z toho dôvodu nesie pomenovanie Sirotár. Neskôr bol kostol zverený do správy rehole sestier Vincentiek. Kláštor sa nadstavil o jedno celé podlažie, pretože ho bolo treba adaptovať na veľký počet detí. V roku 1848 celá Žilina zhorela a s ňou aj veľká baroková strecha Sirotára. Po požiari krov obnovili. Minuli naň menej dreva, bol teda menší a lacnejší – spravili ho jednoducho taký, na aký v tej dobe mali. Vladimír Majtan z Krajského pamiatkového úradu v Žiline vysvetľuje: „Doteraz tam taký zostal. Počas požiaru sa zrútil aj celý štít a po obnove sa vymurovala jeho menšia náhrada, kvôli tomu, aby to nebolo zbytočne veľké, ťažké a predražené. Nejako zásadne neriešili architektonické záležitosti. V 80-tych rokoch prišiel ďalší požiar a potom sa v 20. storočí konali už len štandardné obnovy. Počas prebiehajúceho reštaurovania však dostávame kostol do podoby, v akej nebol možno už 200 rokov. A je obdivuhodné, že kapucíni sa snažia o zachovanie práve tej pôvodnej autentickej podoby kostola.“ Svätostánok je stále zahalený celtou a obklopený lešením, no aj to sa má postupne začať odstraňovať. V najbližších týždňoch nám tak Sirotár odhalí podobu, ktorú sme doteraz poznali len z historických fotografií.
SLNKO VĎAKA DOBRÝM ĽUĎOM
Kostol, ktorý je Žilinčanom známy ako Sirotár, vznikol v rokoch 1730 – 1740. Pôvodne bol jezuitský a aj jeho podoba bola typická pre kostoly tejto rehole po celom svete. Tmavosivá a biela fasáda je teda sfarbenie, ktoré sa jej počas rekonštrukcie vrátilo. Jezuitské slnko, ako symbol Spoločnosti Ježišovej, však objavili pamiatkári na starých nákresoch len koncom minulého roka. Rehoľa bratov kapucínov, ktorá v priestoroch kostola sídli, získala na projekt obnovy peniaze z ministerstva kultúry. Keďže slnko nebolo zahrnuté do projektu, na ktorý získali grant, museli sa rozhodnúť či sa do tejto aktivity vôbec pustia. Deficit v rozpočte napokon kapucínov neodradil a vďaka donorom sa ho podarilo zhotoviť. Jezuitské slnko je vyrobené z nehrdzavejúcej ocele, potiahnuté plátkovým zlatom a váži okolo 25 kíl. Minulý týždeň ho oficiálne posvätil provinciál jezuitov na Slovensku páter Jozef Šofranko a následne bol osadený na strechu svätostánku.
