Klub Značkár Žilina bol oficiálne založený v roku 2002, ako združenie značkárov, ktorí boli členmi v rôznych turistických kluboch. Dnes ho tvorí okolo 80 členov vo veku od troch do osemdesiat rokov, pričom ich hlavným poslaním je vyznačovať turistické chodníky a starať sa o ne. „Chceme ochotne pracovať pre tých, čo majú radi slovenské hory. To je zmysel našej činnosti,“ vysvetľuje hlavné poslanie klubu jeho predseda Stanislav Kučera.
„Krátka“ obchádzka
Nedávnou aktivitou žilinských značkárov a obecného úradu Súľov – Hradná, bolo vytvorenie obchádzkovej trasy okolo chodníka zo Súľova cez Lietavskú Závadku až pod vrch Dubovec. V priebehu februára tu totiž došlo k malej prírodnej kalamite, keď sa zo Súľovských skál odtrhlo niekoľko obrovských balvanov, ktoré spadli priamo na turistický chodník a zahatali úzku roklinu. Chodník sa tak stal nepriechodným a ochranári zo Strážovských vrchov ho označili za nebezpečný. S prvými jarnými dňami sa však dobrovoľníci z Klubu Značkár Žilina zmobilizovali, aby obľúbenú turistickú trasu pre milovníkov prírody a turistiky nanovo obnovili.
„Súľovské skaly sú taký zlepenec. Stačí trošku vody a ľadu a padajú skaly. Toto sa stalo aj v uvedenej rokline, kadiaľ je trasovaná žltá značka, ktorá je veľmi navštevovaná práve kvôli tomu, že sú tam nádherné kamenné útvary. Spadlo tam niekoľko skál, pričom priemer tej najväčšej bol 1,5 až 2 metre. Urobili sme obchádzkovú trasu, možno by to išlo aj vojenskou technikou, ale máme strach, že by tlaková vlna mohla spôsobiť ešte väčšie nepríjemnosti a robiť to ručne neprichádza do úvahy,“ rozpráva Stanislav Kučera.
Dĺžka obchádzky predstavuje tristo metrov, avšak oproti pôvodnej trase vedenej cez roklinu je dlhšia len o zanedbateľných 50 metrov. „Obchádza je prístupná od 12. apríla. Robilo na nej cca 11 ľudí 3 dni. Predtým sme boli ešte na obhliadke terénu so starostom obce Súľov-Hradná, urbárnikmi aj s pracovníkom Chránenej krajinnej oblasti Strážovské vrchy a všetci súhlasili, aby obchádzková trasa viedla tadiaľ, ako sme ju plánovali vyznačiť. Nemôžeme si svojvoľne povedať, ako pôjde. Snažíme sa však vyjednávať tak, aby to bolo čo najviac v prospech turistov. Ale nie vždy sme úspešní,“ vysvetľuje predseda Klubu Značkár Žilina.
Štetec aj krompáč
Žilinskí značkári majú pod svojou ochranou 900 kilometrov značených turistických trás od Javorníkov až po Strážovské vrchy, vrátane celej Malej Fatry. „Ročne sa postaráme asi o tristo kilometrov chodníkov, lebo každé tri roky sa obnovuje turistická trasa. Avšak, keď je trasa poškodená, nepozeráme na to, kedy bola naposledy obnovená, ale hneď sa púšťame do opráv,“ vysvetľuje Stanislav Kučera.
Ak by ste si mysleli, že práca značkárov je len o maľovaní turistických značiek alebo osadzovaní smerových tabuliek, ste na veľkom omyle. „Nie je to len o maľovaní. Predovšetkým udržiavame chodníky. Snehy, dažde a voda urobia svoje. Chodníky treba po zime prečistiť, prerezať kroviská, lebo tie rastú, ako sa im zachce. Toto všetko robíme my. Nie je to len o štetci, farbe a terpentínu, ale aj o krompáči, lopate a dakedy aj zbíjačke, keď osádzame do skaly informačné alebo bezpečnostné prvky, ako sú reťaze, stúpačky atď. Veľa ľudí o nás ani nevie, pretože všetky tieto práce vykonávame mimo sezóny, aby bolo všetko na čas pripravené,“ dodáva.
Tento rok sa chystajú zamerať na turistické trasy na Martinských holiach a vo Vrátnej. „Nájde sa veľa ľudí, ktorí chcú ochotne pomáhať. Ale sú aj takí, ktorí nám hovoria, ako by sme to mali robiť. A keď ich zavoláme, aby medzi nás prišli, že máme dosť krompáčov, lopát, píl, že môžu pomôcť, tak nám odpovedajú „nie“, lebo že ich za to nikto nezaplatí. Ale veď ani nás. Sme platení vatikánskou menou „Pánboh zaplať,“ poznamenáva Stanislav Kučera, ktorý je značkárom od svojich 15 rokov.
„Teraz mám 74 rokov, čiže je to už takmer 60 rokov. Ako chlapcov nás oslovili páni z turistického oddielu Slovan Malá Fatra v Žiline, pán Ladislav Kotrba a pán Ignác Koštek a iní, či by sme im nechceli pomáhať. Pýtali sa nás, či máme doma pílu a ja som si pomyslel, že veď na značenie treba iba farbu a štetec.... Tak sme si zaobstarali s kamarátmi píly a išli sme orezávať konáre, ktoré siahali do cesty. Čiže moje začiatky v značkovaní neboli o maľovaní, ale o úprave chodníkov.“
Najlepšia telocvičňa? Hory
Značkovanie trás je staré, hádam, ako ľudstvo samé. Ako rozpráva Stanislav Kučera, vlastné značenie mali už aj Rimania, ktorí používali tzv. nemé značky. „Napríklad koleso znamenalo, že smerujú do kolosea a hranatý znak znamenal napríklad mlyn. Dnes majú smerovky v textovej časti výpovednejšiu hodnotu. Najväčší rozmach v značení nastal v našich horách počas prvej Slovenskej republiky, teda okolo roku 1939. Značenie sa však vyskytovalo aj za čias Rakúska – Uhorska, kedy sa začalo so značením turistických trás v Tatrách, Roháčoch a v Malej Fatre. Presné historické záznamy však nemáme, vtedy to bola len záľuba a vtedajší historici a kronikári to nepovažovali za dôležité. Ako som však spomínal, veľký rozmach v značkovaní začal za Slovenského štátu a potom v 50-tych rokoch, kedy sa veľa investovalo do turistiky, pretože sa hovorilo, že najlepšia a najzdravšia telocvičňa sú slovenské hory,“ poznamenáva Stanislav Kučera.
